Arden dostal svoj prvý luk. Bol z tíkového dreva. „Z toho ale neviem strieľať.“ – povedal Arden. „Viem strieľať len z praku.“ „Kamienkami protivníkov nezastrašíš.“ – usmiala sa Chryseis. „O chvíľu si odpočinieme a ukážem ti, ako sa to robí.“ Arden a Chryseis zastavili na čistinke, zosadli z koní a ľahli si do trávy. Chryseis vytiahla kus mäsa a začala jesť. Počas jazdy nebolo času na jedlo, tak aj Arden vytiahol kus mäsa a víno, ktoré mu pripravil Zurvan. „Tak dobrú chuť.“ – usmial sa Arden a zahryzol sa do mäsa. „Aj tebe. Dojedz a naučím ťa strieľať z luku.“ – povedala Chryseis. Keď už boli obaja sýti, Chryseis vzala do ruky svoj luk a pozrela sa na Ardena. Arden ten pohľad pochopil, zodvihol sa z trávy, poutieral si ruky do oblečenia a chopil sa svojho luku. „Je to veľmi jednoduché. Takto si chytíš luk, založíš šíp, natiahneš ho a pustíš tetivu.“ – povedala Chryseis a vystrelila šíp do diaľky. Arden vzal do ruky luk a šíp, namieril, pustil tetivu, no šíp spadol na zem k jeho nohám. Čakal od Chryseis posmech, no tá k nemu prišla odzadu, vzala do ruky šíp a spolu s jeho rukou natiahla tetivu. „Teraz tú tetivu s ľahkosťou pustíš. Teraz!“ Arden pustil tetivu a šíp vletel niekde medzi stromy. „Skvelé. Všetko, čo si zameškal sa naučíš behom pár dní.“ – usmiala sa Chryseis. „Pri takej učiteľke bez problémov.“ – povedal Arden. Chryseis potešila Ardenova lichôtka. Dala to najavo milým úsmevom a povedala: „Tak, dosť bolo zábavy, ideme ďalej!“ Obaja nasadli na kone, Arden prekvapivo s ľahkosťou, čo Chryseis opäť potešilo. Popohnala koňa a zamierila do lesa. Arden ju nasledoval. „Vieš vlastne, kde ten luk treba hľadať?“ – opýtal sa Arden. „Nie celkom. Zlodeji ale nebývajú v meste. Určite to bude niekde v tomto lese, pretože nemali kone.“ – povedala Chryseis. „Tento les je ale obrovský. Ako ich chceš hľadať?“ – opýtal sa Arden. „Do večera máme dosť času.“ – usmiala sa Chryseis. „Čože? Myslel som, že to bude krátky výlet.“ „Záleží na tom, kedy ten luk nájdeme.“ – povedala Chryseis. „A keď ho nenájdeme? Budeme tu krúžiť navždy?“ – opýtal sa Arden ironicky. „Samozrejme.“ – usmiala sa Chryseis, aj keď jej nebolo všetko jedno. Zrazu prudko zabrzdila. Arden na ten okamih hneď nezareagoval a zabrzdil až o pár metrov ďalej. „Čo sa stalo?“ – opýtal sa zhrozene. „Pozri sa vpravo. Je tam nejaká chatrč.“ – povedala Chryseis. Arden sa zadíval a zbadal malý domček medzi stromami. Divil sa, ako ho Chryseis mohla zbadať. „Zoskoč z koňa. Ak sú to naši ľudia, nesmú nás začuť.“ – pošepkala Chryseis. Pomaly sa priblížili k chatrči a nazreli do okna. V dome boli dve postele, ale len jeden spiaci človek. Pri posteli na stolíku ležal krásny čierny ebenový luk. „To je krása.“ – povedal Arden. „Ako sa k nemu dostaneme?“ – povedala Chryseis. „Preleziem cez okno, vezmem luk, vyleziem naspäť a utečieme.“ – povedal Arden. „No áno, jednoduché, ale kde je ten druhý?“ – opýtala sa Chryseis. „To neviem, budeš to tu strážiť, aby sem neprišiel.“ Chryseis pokývala hlavou a pozrela sa na Ardena. Arden sa hrdinsky postavil k oknu. Opäť si skontroloval, či ten muž na posteli je naozaj jediný človek v dome. Potom pomaly vliezol dnu. Priblížil sa k posteli, pozrel sa na muža, či spí. Vzal luk a pomaly sa blížil k oknu. Spiaci muž sa začal na posteli prehadzovať a otvoril oči. „Héééj!“ – zakričal muž a rozbehol sa za Ardenom. Arden spanikáril, vyhodil luk z okna a začal sa štverať von. Muž ho schytil za nohu, no Arden kopol muža do hrude a ten spadol na zem. Arden vyliezol z okna, vzal do ruky luk, ale nikde nevidel Chryseis. Pomyslel si, že čaká pri koňoch a rozbehol sa tým smerom. Zrazu vyskočil spoza stromu obrovský chlap a udrel Ardena rovno do tváre. Ten spadol na zem a pustil luk z ruky. Otvoril oči a uvidel nad sebou mohutného chlapa, ktorý sa naprahuje, aby mu zasadil ďalší tvrdý úder. Už-už videl Arden letiacu päsť, zavrel oči a čakal na bezvedomie, keď zrazu nič. Nič sa nestalo. Otvoril oči a uvidel muža ležať vedľa seba so šípom v chrbte. Nato zbadal druhého muža ako uteká za Chryseis, schytil ebenový luk, šípy, ktoré ležali niekoľko metrov od neho, namieril a vystrelil. Šíp letel neuveriteľnou rýchlosťou a trafil chlapa do chrbta. Ten sa zvalil na zem. Chryseis sa na chlapa pozrela a vrátila sa k Ardenovi. „Obaja sú mŕtvi.“ Objala Ardena so slovami vďaky. Arden objatie opätoval a pobozkal Chryseis na vlasy. Chryseis zdvihla hlavu a nežne sa na Ardena pozrela. Ich láskyplnú chvíľku prerušilo erdžanie Rhamblesa. „Tak, mali by sme už ísť.“ – povedala Chryseis a usmiala sa na Ardena. Arden podal Chryseis jej ebenový luk, prehodil si cez rameno šípy a odkráčal k Rhamblesovi. Chryseis na chvíľu ostala stáť, pozerala na Ardena no vzápätí aj ona odkráčala radostne so svojím lukom k svojmu Krugerrandovi. Vysadla mu na chrbát a uviedla koňa do klusu. Arden s Rhamblesom šiel hneď vedľa nej. „Ešte nikdy som nezabil človeka.“ – povedal zdrvene. „Urobil si to, čo si musel a zachránil si ma.“ – povedala Chryseis vďačne. „Áno, som rád, že som ťa zachránil, ale za takú cenu?“ „Počuj! Ten človek bol odporný zlodej a možno aj vrah. Urobil si dobre.“ – povedala Chryseis. „Možno bol, ale čo ak mal deti?“ – opýtal sa Arden. „Takýto ľudia nemajú rodinu. Kradnú a vraždia. To je ich remeslo. S takou povesťou by žiadnu ženu nemali. Rodiny si zakladajú, až keď majú nakradnuté peniaze a začínajú so životom odznova. Nemusíš mať výčitky. Tou strelou si nezachránil život len mne. Ja som už zabila nejedného človeka, no nikto z nich nebol nevinný. Zakaždým to bol vrah alebo člen Čiernej armády.“ – povedala Chryseis. Arden len zakýval hlavou. Bol rád, že zachránil nádhernú Chryseis, ale bolo mu ľúto toho človeka. „Dnes určite nezaspím.“ – povedal Arden a celou cestou už nepovedal ani jedno slovo. Chryseis ho chápala, sama tým prešla. Radšej sa nič nepýtala, vedela, že Provence je už neďaleko.